Tajomstvo noci Svätojánskej

Tajomstvo noci svätojánskej

Keď na Jána kukučka kuká, pekný čas vykuká.

Krstné meno Ján má hebrejský aj nemecký pôvod a v preklade znamená “Boh je milostivý”. Nositeľov tohto tradičného mena oslovujeme Janko, Janík, Janíčko. Jánovia sú vo svojej podstate veľmi aktívni ľudia, stále sa zapodievajú niečím novým. Vždy pritom dokončia to, čo začali. Najviac ich charakterizuje pohyb. Títo muži prekvapujú nevídanou inteligenciou, schopnosťou logicky uvažovať a hľadať skryté súvislosti. Dokážu byť nežní, milí a obetovať sa pre priateľov. Ich obľúbená farba je červená, ochranné rastliny púpava a chmeľ, ochranné kamene diamant a ametyst.

Ján Krstiteľ - svätec, patrón kožušníkov, remenárov, pastierov. Veľká osobnosť na rozmedzí Starého a Nového zákona, askéta, prorok, krstiteľ Krista v Jordáne. Za prekliatie Herodesa Agripu pre sobáš s Herodiádou bol uvrhnutý do žalára a na žiadosť Herodiádinej dcéry Salome mu Herodes dal sťať hlavu a priniesť na podnose. Zobrazený býva ako dieťa alebo pustovník, v byzantskom umení s krídlami ako anjel. Jeho znakmi sú: tanier s odseknutou hlavou, Baránok boží s krížom /na ruke, v medailóne, alebo na knihe/.

Významným termínom z hľadiska dávnych obyčají je 24. jún - narodenie Jána Krstiteľa a na tento termín sa posunuli slnovratové zvyky, pre ktoré sa začali používať názvy svätojánske alebo jánske zvyky. Tieto obyčaje napovedajú o tom, že deň zasvätený svätému Jánovi pokladali naši predkovia za významný deň v roku, porovnateľný s takými dňami, za aký sa označovala napríklad Lucia. Tradovalo sa, že na Jána majú najväčšiu moc všetky živly - zem, voda i oheň. Preto sa zvykli páliť v predvečer Jána jánske ohne, vatry, na Šariši známe ako sobutki. Zakladali ich mladí na vyvýšenom mieste nad dedinou a zabávali sa pri nich skoro do samého rána. Bola to príležitosť na zábavu, počas ktorej preskakovali oheň. Verili, že ak mládenec s dievčaťom držiac sa za ruky spoločne preskočia vatru, do roka uzavrú manželstvo.

Významnou zložkou jánskych obyčajov bol zber liečivých bylín a pestovanie ľanu. Ľudia im pripisovali magickú moc a verili, že rastliny, ktoré kvitli na Jána, majú čarovný účinok. Najväčší mali mať údajne tie, ktoré boli nazbierané pred východom slnka. Tieto byliny sa zbierali obvykle od polnoci až do poludnia. Na Jána sa nesadilo, neoralo a neokopávalo – nesmela sa rušac žem. Boli to posledné dni, keď sa dospievajúca mládež mohla ešte zabaviť. Keď zakukala kukučka a ohlásila leto, nadišiel čas ťažkej fyzickej práce, ako sa vtedy vravievalo – čas novoho chľeba.

K zvykom viažucim sa k letnému slnovratu patril predovšetkým oheň. Jánske ohne majú tradíciu ešte v praslovienskej dobe. Jánska noc mala nádych voľnej a rozpustilejšej zábavy, niečo ako vyháňanie noci slnkom, premoženie noci neustálym svetlom až do jeho objavenia sa na oblohe. Očistný oheň mal pri tom zbaviť ľudí chorôb, bujarosť a mladosť mládencov a dievčat zasa mala posilniť okolité polia a lány, ktoré vraj vďaka vysokým jánskym ohňom priniesli neskôr vysokú úrodu. Niekde zvykli na deň svätého Jána chodiť k horským prameňom a nabrať vodu, ktorá údajne mala zaručenú liečivú moc a uskladnená až do Vianoc sa užívala ako medicína takmer na každú bolesť a chorobu. Najväčšmi sa v ten deň činili mastičkári a zelinkárky. Mali čo robiť, aby do polnoci nazbierali zo všetkých zelín - zo skorocelu, bazy, myšieho chvostu, žihľavy, materinej dúšky. Na Jána zbierané byliny si babky bylinkárky sušili a odkladali oddelene od ostatných a používali ich vo zvlášť naliehavých prípadoch, ako zaručený liek. Podľa biblických histórií, svätý Ján v Jordáne pokrstil Krista a účinok tohto úkonu sa prejavuje každoročne 24. júna magickou silou vody. Počas Jánskej noci sa zbierala nádherná zlatožltá bylina ľubovník bodkovaný, ktorá mala moc uzdravovať vnútro človeka (žalúdok).

Aj keď jánske ohne mali čiastočne za úlohu zabezpečiť vlahu, na Jána nebol dážď vítaný, pretože v takom prípade mal trvať veľa dní, ohrozil by úrodu a sčervivelo by ovocie, orechy a mak.

Podľa početných správ z prvých storočí nášho tisícročia boli letné slnovratové slávnosti časovo a obsahovo rozsiahlejšie a spojené a hrami dospelých, ženatých aj slobodných. Alexander Rudnay v roku 1786 odsudzuje pohanské obyčaje, starú ľudovú tradíciu, ktorá napriek katolíckemu náboženstvu pretrvávala a ešte na začiatku nášho storočia v deň Jána mali ohne na vŕškoch symboliku slnka. Na vysoký stĺp pripevnili otáčavé koleso a na koleso povešali nádobky z kôry naplnené živicou, ktorú zapálili. Roztočené koleso ako symbol slnka vyprskovalo lúče. K páleniu jánskych ohňov si ľudia vyberali kopce s holým vrchom, aby nedošlo k požiaru. V nížinách zapaľovali ohne na stĺpoch a vatry na voľnom obecnom priestranstve, na panstve, či námestí mesta. Zem okolo stĺpa v čase sucha polievali vodou, aby nevznikol požiar. Niektorí obyvatelia si obliekali masky svetlonosov, lesných víl, škriatkov, poludníc, černokňažníkov, čertov, lesných víl, vodníkov, svätojánskych mušiek a pod.

Táto tradícia - napriek dvojtisícročiu kresťanstva - pretrvala až do začiatku 20. storočia. Od 19. storočia sa ostrejšie zakazovala kvôli požiarom a následným smrteľným úrazom. Náhradou sa stal – sviatok svätého Jána, aby sa zabránilo „voľnej morálke“ jednoduchých zábavy chtivých ľudí a aby mala Jánska noc duchovný rozmer. Na oslavách Jánskej noci je jasne vidno, ako dlho trvá prekonanie masovej ľudovej tradície.

Beáta Ocilková